pusti si: https://www.youtube.com/watch?v=V1bFr2SWP1I
Čítanie kníh patrí medzi moje obľúbené aktivity. V kombinácii s dobrou kávou/iným nápojom sa približuje k pôžitku. Či už ide o fikciu, ktorá ma vcucne do iného vesmíru/sveta/života a dotkne sa ma, vytrhne ma z komfortu, donúti zamyslieť, alebo non-fiction knihy, ktoré rozširujú obzory, inšpirujú, napomínajú, rada sa stratím medzi riadkami. Rada sa o knihách rozprávam, rada o nich čítam, rada ich nakupujem (radšej než oblečenie :-)) a keď nájdem knihu, ktorej obal má dobrý dizajn, radosť je dvojnásobná.
Viaceré poličkové klenoty pochádzajú z knižnej búdky pri púchovskom divadle. Búdka funguje na princípe 1for1, teda, koľko kníh odtiaľ vezmeš, toľko by si mal vložiť. Teóriu mám v malíčku. Ohmenhausen má tiež svoju Buecherhäusle. Žiari slnečnicovou žltou, nedá sa prehliadnuť, je plná kníh, avšak zatiaľ som v nej žiaden klenot neobjavila. Žiaden obal ma nezaujal. Je zo mňa kníhzberač povrchný.
Knihy sú jednou z ciest k ľuďom. Raz sme v Kindergartene niekoľkými malými mužmi a ženami čítali o Elmarovi. Elmar bol slon. Všetci vieme, ako vyzerajú slony. Sú veľké, majú štyri nohy, veľké uši, zvláštne kly, a chobot, ktorým môžu striekať vodu. A sú slonej farby. Elmar bol však v niečom iný než ostatné slony. Okrem toho, že bol dobrosrdečný und lustig, hral všetkými možnými farbami. Jeho telo pokrývali farebné štvorčeky. Patchworkový slon! Ostatné slony to videli a smiali sa Elmarovi, že nie je ako ony. Že nevyzerá dosť slonsky. Jedného dňa od stáda utiekol. Na Elmarovi však nebolo nič zle, bol jednoducho Elmarom.
Pár dní po zoznámení sa s Elmarom som stretla Jesúsa. Teda, stretávali sme sa niekoľko dní v spoločnom online priestore s ďalšími XY ľuďmi. Dobrovoľnícky on-arrival seminár, ktorý mal prebiehať vo Weimare, sa pre covid opatrenia presunul na Zoom. Jesús žiaril a to nie len vďaka zvýšenému jasu displeja. Žiaril oranžovým tričkom, pastelovým lakom na nechtoch, perfektne upravenou bradou, náušnicou v uchu a bezchybným účesom. V pozadí hrala Somewhere Over The Rainbow, no zdalo sa, že hudba vychádza z neho samého. Žiaril širokým úsmevom, láskavými slovami, toleranciou, odvahou a porozumením. Nebolo na ňom absolútne nič „zle“. Bol Jesúsom.
Pamätám si, ako som približne pred rokom vyčítala blízkemu človeku, že nedovolí iným byť inými. Ja sama som však mala ten istý problém. Smietka v oku druhého bola brvnom v mojom vlastnom oku. Nebolo ľahké ho vytiahnuť. Ešte mi z neho ostalo pár triesok. Íverov. Ešte stále vtesnávam iných do rámca mojich očakávaní a predstáv a hnevám sa, keď nezapadajú. Ešte stále od-/súdim na základe videného, hoci na to nemám mandát. Odsudzovanie ma ochudobňuje.
Novembrové dni boli školou nesúdenia, neodsudzovania. Prijímania akejkoľvek inakosti. Učili ma považovať diverzitu za zdroj inšpirácie, nie komplikácií.
Nech jediné, čo odsúdime na základe videného, sú obaly kníh s nepodareným dizajnom. (I keď… aj na tých si dal niekto záležať.)