Z decembra

Posledný mesiac roku bol plný čakania a plný nečakaného. Čakania predovšetkým na sviatky, ktorých príchod hlásali vianočné stromčeky a dekorácie a cezmínové vence a  hviezdy v oknách a svetielka žiariace teplým svetlom takmer na každom dome na Hasenberg Strasse. Čakania na (do)cestovanie domov a stetnutia s najbližšími. Avšak, musím uznať, že za posledné mesiace sme sa naučili plne využívať možnosti, ktoré nám poskytujú moderné technológie. Nech je ale kontakt cez všetky messengery, whatsappy, zoomy… akokoľvek častý, plocha nikdy nenahradí hmotu. Blízkosť. Hmatateľnú realitu. A že sme si jej užili hojne, veru hej. Všetci spolu doma, v karanténe, sme sa v prvé dni tešili zo seba navzájom a tie ďalšie dni sme sa vzájomne obrusovali a cvičili v zhovievavosti a trpezlivosti s našimi povahami, temperamentmi, dobrozvykmi aj zlozvykmi.

Každoročné Weinachtslesung.

Nečakanými boli predovšetkým stretnutia a rozhovory. Tie, ktoré sa začnú diať, keď pustíme veci z rúk, keď prestaneme kŕčovito kontrolovať. Interakcie príbehov. Osobných aj neosobných. Ako keď sme s N. chystali vianočné balíčky pre besiedkačov. Alebo ako keď sme s M. kráčali po hrboľatom chodníku ponad domami a záhradami a zdieľali sme novinky aj starinky vo svojich životoch a situácie, v ktorých stojíme.  BTW, z chodníka sa vykľula železnica. Trať bola desaťročia nevyužívaná a tak z nej odstránili koľaje, zrovnali a povrch pokryli asfaltom. Stretli sme tam mamy s deťmi, staršie páry, bežcov, psíčkarov. Komunikácia slúži ďalej, len jej využitie sa zmenilo z nevyhnutného na dobrovoľné.  Už ju miestni nevyužívajú na cestu do práce, na presun z A do B, ale na aktívny oddych vo svojom voľnom čase. Nechátra, nezarastá burinou, neprekáža. Slúži ďalej, len v inej forme, iným spôsobom.

Kiki to go je niečo ako coffee to go. Akurát bez kofeínu. Balenie obsahuje pracovný list s biblickým príbehom a úlohami, niečo milé, niečo dobré pod zub a Weinachtskarte.

V decembri som sa tiež skamošila s predavačom v Bonuse. Bonus sú miestne potraviny, avšak skutočným bonusom je práve dotyčný pán. Rodený Verkäufer. Pracovitý, komunikatívny a vždy, v každej situácii veľmi ochotný poradiť a pomôcť zákazníkom. Raz som potrebovala nájsť soľ. Po tom, ako som tie malé potraviny prešla 6x krížom krážom som ho teda oslovila mojím „Entšuldygung,“ a nasledovala otázka, kde môžem nájsť „Salt“. Niekoľko sekúnd spracúval. „Du meinst SalZZZZ?“ Zet na konci Salzu bolo naozaj dôrazné, no z jeho ochoty obslúžiť ma vôbec neubudlo. Pri platení padla otázka: „Sie kommen nicht aus Deutschland, oder?“ Na ja, offensichtlich, pomyslela som si a smiešnou Deutsch som mu vysvetlila ako som sa tu ocitla a čo tu vlastne robím. Odvtedy zvykneme prehodiť pár slov. Tento pán Verkaufer je pre mňa (soľou) ukážkou toho, že kvalita našej vykonanej práce nemusí byť závislá na jej spoločenskom uznávaní/uznaní.  

Za osobný highlight vianočných sviatkov považujem moment, keď starká vytiahla tento totalitný skvost. Táto konštrukcia je skrátka klenot (cink cink).

A ešte veľa iného bolo. Advent v škôlke a v tých veľkých srdciach malých ľudí. Ich spoločné oslavovanie narodenín a obrovská radosť z prvého snehu a potom z každého ďalšieho sneženia. A z podareného Schneemana. A z guľovačky. Chýbala však atmosféra vianočných trhov a čaro stánkov a vône punču a vareného vína a iných dobrých vecí, ktoré k tomuto obdobiu patria, no tento rok bolo potrebné sa ich zriecť. Snáď v ďalšom roku…

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *