V 2. polovici februára sa konal dobrovoľnícky mid-term meeting (MTM), tréningový seminár pre dobrovoľníkov. Všetci sme sa stretli v komfortnom priestore zoomu a štyri dni si užívali nové Gesichty na ploche obrazoviek. Najskôr to bol čas okukávania a oťukávania sa navzájom. Postupne sa tieto kuk-sessions menili na zdieľanie zážitkov a skúseností. V istom zmysle bol tento meeting jednou z tých povestných Zufallen – zhodou okolností, kedy k nám niečo “spadne”. Ale o tom inokedy.
Mohli sme sa veľa učiť o sebe aj od seba navzájom a chillovať pri tom s kávou na gaučiku. Bolo príjemné zažiť „Aj ty? Aj ja!“ momenty, len tak si vymieňať info a dojmy z projektov, ktorých sa zúčastňujeme a situácií, v ktorých sa ocitáme. A otvorene diskutovať o malých aj veľkých témach našich svetov. Konfrontovať svoje pohľady, postoje, názory. Predovšetkým však byť v každej chvíli, v každej situácii, v každej téme rýchli k počúvaniu, nenáhliť sa k odpovedi a už vôbec nie k hnevu.
Ako mladá – mladšia, než som teraz – som bola presvedčená o tom, že každého človeka v živote čaká nejaký ohromne dôležitý bod, moment, kedy daná osoba zachráni svet/vyrieši život/kedy všetko zapadne, klapne/kedy nájde zmysel a dni budú krásne a z neba budú pršať trblietky a vôkol cválať jednorožce.
Dávno pradávno som sa rozlúčila s trblietkovým dažďom aj jednorožcami. Odvtedy som stretla a mala možnosť spoznať rôznych ľudí. Stále som presvedčená, že v istom zmysle čaká každého človeka ohromne dôležitý bod, moment, kedy všetko zapadne, klapne. Chvíľa, kedy človek nájde Boha a Boh nájde človeka a čo bolo prázdne, sa zaplní. A život bude krásny, no bude to taká iná krása.
Zatiaľ nemám slová, ktorými by som ju opísala, ale to vlastne nevadí, nemusím mať slová na všetko. Rovnako, ako nemusím mať názor na všetko.
Sú totiž oblasti a témy, o ktorých viem ešte stále primálo. A sú oblasti a témy, pri ktorých môže jasné vyslovenie názoru ublížiť, uškodiť, a to bez ohľadu na to, ako veľmi je môj názor z istého hľadiska „správny“.
Nepotrebujem hrdo vypínať hruď a hlásiť sa ku konfesiám a citovať pri tom prastaré slová. Potrebujem múdre srdce a namiesto šermovania jazykom (a päsťami a prstami po klávesnici) žiť slová, za ktoré sa tak rada skrývam. Aj to som si pripomenula počas návštevy Esslingenu, do ktorého sa chcem ešte vrátiť a prejsť sa jeho ulicami aj pekným mostom a tešiť sa pohľadom na rozkošné fasády aj na vážne veže chrámov.
Čoraz aktuálnejšou sa stáva otázka: „Čo po tom?“ a neviem na ňu odpovedať. Viem, že mám byť zakorenená v láske, nie v konkrétnom meste, zároveň mám v hlave kopu vecí, ktoré by som rada realizovala práve tam, doma. Ako malá som rada kreslila plány (vzdušných) zámkov a mapy fiktívnych miest a krajín.
Možno je načase sa k tomuto koníčku vrátiť. A začať s osobnou kartografiou. Taká mapa by mohla byť užitočná, spoľahlivosť Slova, na ktorom sa kedysi rozhodla stáť však neprekoná.
Zaujímavosť na koniec – Spätzle, tradičná regionálna delikatesa, boli objavené/vynájdené v r. 1725. Dovtedy to veru boli sehr traurige Zeiten pre schwäbisch Leute.
A ako je to vlastne s jedlom? Býva objavené či vynájdené?