O jednoduchom dobre, priamej úmere a Mutschelbrote

Prvé dva januárové týždne som strávila na Slovensku. Mala som trochu predĺžené vianočné prázdniny a tak som si veľmi vďačne vychutnávala domov s jeho chuťami, vôňami, farbami, a samoška, s najbližšími! Už to ale bolo trochu iné ako cez sviatky, už totiž nad nami viselo lúčenie. Sú to zvláštna vec, tie odchody. Človek sa na ne aj teší, aj sa neteší, aj sa trochu bojí. Bez nich by ale nebolo návratov.

Ale! Deň pred plánovaným odchodom zo Slovenska sa pokazilo auto.  Dostala som +1 deň naviac a ja som mohla byť na niekoľko hodín súčasťou fungovania rodiny blízkych kamošov, nechať sa nimi influencnúť na pure peanut butter a s dvojročným fešákom degustovať zbierku korenín a následne ich triliónkrát vybrať a uložiť späť na poličku, pozrieť si všetky jeho hračky a púšťať si autá, rozprávať sa s jeho rodičmi a smiať sa na hlúpostiach, tešiť sa s nimi…a tak nám mohlo byť tak jednoducho a dobre.  

A potom večer ma čakalo balenie posledných vecí, no nie do Nemecka. Čakalo ma balenie sa z bytu, kde sme niekoľko mesiacov spolu so Žemlou bývali. Boli to príjemné časy, formujúce nás obe. Niekedy nám býval byt primalý, to vtedy, keď nás naše egá prerástli. (ešte že máme rodičov :))  Niekedy bol byt plný kamarátov, často bol plný slnka a verím, že čoskoro bude plný lásky, plnší než doteraz.

slnko v byte 

Tie posledné dni doma boli pre mňa opäť pripomienkou toho, že je milosť mať sa v živote dobre, aj z materiálneho hľadiska. A ešte väčšia milosť je mať ľudí, s ktorými zdieľame to dobré a to nedobré tiež.

Sú to zvláštna, krásna, vzácna vec, tie priateľstvá, obzvlášť tie dlhoročné. Pretože už to nie sú len kamarátstva založené na podobných životných okolnostiach. Sú to prístavy v oceánoch rozdielnych okolností. Občas si vyžadujú trochu viac práce, no pri vďačnosti za ne platí priama úmera. Čím dlhšie trvajú, tým som za ne vďačnejšia.

Už dlhé roky zažívam, že Pán Boh je milostivý, dobrý a starostlivý. A ako sa staral doposiaľ, tak sa staral aj v týchto dňoch, o veľké veci, o malé veci tiež a viem, že nehodlá prestať. Z jeho milosti mohla byť aj cesta príjemná a bez komplikácii.

prechod cez hranice bol napriek strašeniu médiami bezproblémový. Veterné turbíny sú obľúbený spot. pokojne by mohli byť pozdĺž celej cesty.

V Ohmenhausene ma čakalo Mutschel. Od drahej Gabi. Mutschel je vyčančané pečivo typické pre Reutlingen a jeho blízke okolie. Má tvar osemcípej hviezdy. Dôvody sú rôzne. The legend says, že rovnaký tvar má pôdorys hradu na vrchu Achalm. The other one says, že ide o symbol betlehemskej hviezdy. And another legend pripisuje toto pečivo Albrechtovi Mutschlerovi, ktorý žil niekedy v 14. storočí. Pravda je zrejme niekde uprostred. K Mutschelu sa viaže Mutscheltag a Mustchelspiele. Ten pripadá na prvý štvrtok po Zjavení. V tento deň sa večer stretnú susedia/kamaráti (Reutlingens) a hrajú celé spektrum kockových hier. Výhrou v každom kole je Mutschel, časť Mutschelbrotu. No a víťazom víťazov je ten, komu sa podarí vyskladať celý Mutschelbrot. Okrem radostných pocitov z výhry získava dostatok pečiva na nasledujúce dni.

Mutschel je po Spätzloch a Nusszopfoch ďalšia miestna špecialitka. Dobrého pečiva je tu hojne! Človek sa tu má priam hobitsky.

Tak…také boli januárové dni. Karanténa a lockdown poskytovali dostatok priestoru na reflexiu zažitého. Uvedomenia si vlastnej nedostatočnosti, dôležitých dostatkov a najdostačujúcejšej (sorry, toto fakt neviem, či je skutočné slovo :-D) milosti. Lebo s tou milosťou to je tak, že…nič viac netreba, no nič menej nestačí.

Soo…bis bald! 

1 názor na “O jednoduchom dobre, priamej úmere a Mutschelbrote”

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *